Jožo Titus Schön: Poviedky – Lekhavipena

Jemné, svieže, dojímavé.
A hoci texty vypovedajú aj o predsavzatí nepodľahnúť romantike, nostalgii a sentimentu, je to práve citovosť a citlivosť, čo vari najväčšmi určuje poetiku spomienkových čŕt Joža T. Schöna.
„Chlapské“ úsilie nenechať sa „vtiahnuť“ do atmosféry a písať „len tak“ a ľahúčko, akoby sa nič nedialo, však zároveň prezrádza naturel autora. Patrí skutočne k tým, ktorí „nevyronia ani slzičku“, a spravia všetko pre to, aby nikto nepostrehol, koľko úsilia ich to stálo. Ak je takýto typ človeka básnikom, vynaloží maximálne úsilie, aby v texte nezostalo ani stopy po „švíkoch“, kde čakala nechcená priepasť nehy. Preto je opatrný vo výbere slov, väčšmi maľuje vodovými farbami ako by značil prísne kontúry tušom.
A tak sa zo spomienok autora na minulosť – ktorá predsa nemôže byť minulosťou, takou blízkou sa zdá – vynárajú obrazy s akvarelovo načrtnutou atmosférou ročného obdobia, počasia, dokonca chvíle a okamihu so zurčiacou vodou roztopeného snehu v potoku, s presvetleným lístkom bledozeleného agátu, s prachom leta na vyschnutých perách. A z tohto prostredia sa vynárajú – toto prostredie pre ich „zjavenie“ sa pripravuje – postavy. Vrúcne bytosti, ľudia – starká, starký, otec, mama, Martin na bielom koni. Všetci načrtnutí chvejivo, opatrne, aby sa nepredral ani náznak „sentimentu“. A preto aj nedopovedane, zachovávajúc tajomstvo človeka a jeho právo na svoj vnútorný svet.
Postavy sú plastické, na pozadí akvarelu výrazne telesné, nikdy nevyslovujúce svoje vnútorné pocity, myšlienky, vždy len pragmaticky oslovujúce dieťa. A pretože čitateľ ich vníma očami toho dieťaťa, ale so skúsenosťou dospelého, „vyciťuje“ z vypovedaného a nedopovedaného viac ako vyslovili.
Tento spôsob práce s textom robí zo spomienkových okamihov, letmých dotykov a čŕt takmer básne v próze. Pravda, keby neboli natoľko „prozaické“.
Autor si tu „dovoľuje“ postáť pri slove, obzrieť si ho, vložiť ho do mozaiky farebných kamienkov a znova ho vybrať a hľadať iné. Zjavne mu to spôsobuje pôžitok, možnosť vnoriť sa do dávnych chvíľ ako do osviežujúceho kúpeľa, postáť. Robí teda všetko to, čo mu nedovoľuje jeho novinárska nádenníčina denníkara. Chápe silu, význam i schopnosť slova zázračne ovplyvniť a zmeniť podstatu vypovedaného. Preto dlho nie je so svojím textom spokojný, preto sú jeho prózy kratučké. Končia v okamihu, kedy by možno mohli práve začať. Ale tu by už autor musel vytvárať vzťahy, viesť dejové línie, zaoberať sa psychológiou postáv. A v tom mu bráni práve jeho úcta k tajomstvu celistvosti a nespoznateľnosti najvnútornejších túžob, pohnútok človeka – k jeho vnútornému svetu. Napokon, zdá sa, že autorova literárna predstava o vytvorení celku z čriepkov, spočíva práve vo viere, že dokonale vycizelované čriepky, alebo dokonale vybrúsené drahokamy, v konečnom dôsledku vytvoria ucelený obraz.
Zdá sa teda, že v Jožovi T. Schönovi prichádza väčšmi autor ako téma. Témou je tu detské vnímanie. Ak veľmi chceme, dozvieme sa, že dieťa má starú mamu Rómku a ak veľmi chceme, budeme v prózach hľadať niečo „rómske“. Možno toho veľa nenájdeme a možno práve to je to „rómske“ (čo je zároveň poznaním a posolstvom autora), nie je až také odlišné od toho – nerómskeho. Hoci dnes – ako dospelý novinár a spisovateľ – sa aj on tak trocha snaží nájsť niečo zo svojich koreňov, o ktorých mu verejná mienka vnucuje názor, že sú odlišné, iné a tajomné. Hľadá teda niečo, čo by mu odhalilo, prečo sa tak veľmi musí brániť sentimentu a dojatiu, ak je chlap a muž a teda by to malo byť nenáležité. Že by to bolo práve v tom cite? Že by tento spôsob preciťovania patril k tomu, čo mu priniesli tie jeho „tajomné“ a „inakosť“ naznačujúce korene?
Prózy J. T. Schöna prinášajú pohľad nepoznaný – pohľad do rómskeho „péra“ na západnom Slovensku, pohľad rómskeho dieťaťa na svet z vnútra dnes dospelého človeka, ktorý pozorne, akoby pod mikroskopom každý okamih zveličil, aby videl jeho detail. Bolo to dieťa iné? Čo iné, od ostatných detí, videlo? Tu prináša Jožo Schön aj priestor pre stretanie sa kultúr a jeho kultivovanosť nesie ďalší rozmer – ponúknutú dušu na vystretej dlani.
Daniela Hivešová-Šilanová