Elena Lacková: Mŕtvi sa nevracajú – O mule na aven pale

Poviedky Bieli krkavci / Parne garuda, Mŕtvi sa nevracajú / O mule na aven pale a Život vo vetre / Dživipen andro balvaj, ktorých autorkou je známa rómska spisovateľka, aktivistka, nositeľka Radu Ľudovíta Štúra, Elena Lacková (22. 3. 1921 – 1. 1. 2003) tvoria – napriek svojej dejovej samostatnosti – časovú i priestorovú kontinuitu. Viažu sa k historicky nedávnemu obdobiu štyridsiatych rokov 20. storočia – k obdobiu existencie slovenského vojnového štátu (1939 – 1945) s ľudáckym politickým režimom, ktorého charakteristickými atribútmi boli atribúty fašizmu, rasizmu, diskriminácie a apartheidu zakrývajúcich sa pod rúškom falošného kresťanstva a ideami nacionálneho socializmu, t. j. nacizmu.Z tohto pohľadu, ktorý tvorí všeobecný rámec textov, sú poviedky vysoko aktuálne aj v súčasnosti. Vzhľadom na to, že autorka žila v tomto období a na vlastnej koži preciťovala neľudskosť a nemorálnosť ľudáckeho režimu osobitne k Rómom, sú poviedky zároveň jej osobnou výpoveďou a obžalobou vtedajšieho režimu, ale aj varovaním pre súčasné i budúce generácie pred hrozbou fašizmu a rasizmu. Autorka v plnej nahote odhaľuje asociálnu podstatu ľudáckeho režimu v slovenskom klérofašistickom štáte, jeho existenčnú závislosť na terore voči slabým a bezbranným.
Teror sa stal oficiálnou politikou Slovenského štátu, ktorého dôsledným realizátorom bola predovšetkým Hlinkova garda na základe rasových zákonov a vládnych nariadení verne kopírujúcich podobné nacistické zákony v hitlerovskom Nemecku. Tieto v plnej miere uplatňovala voči Rómom a Židom na Slovensku.
Poviedky Eleny Lackovej sú len malou, ale veľmi presvedčivou ukážkou ich uplatňovania. Výsledkom bolo mnohoraké prenasledovanie Rómov – vyháňanie Rómov z ich obydlí ďaleko mimo obec, obmedzovanie ich osobnej slobody, sústavné kontroly, bitie a mučenie, vypaľovanie ich chatrčí aj s ich obyvateľmi, nútené práce v pracovných táboroch a napokon aj koncentračné tábory a smrť.
Poviedky pokladám za veľmi pôsobivý realistický obraz konkrétnych udalostí a konkrétnych ľudí, ich správania sa a motívov konania v konkrétnych situáciách, ale aj obrazom praktickej politiky slovenských ľudákov voči Rómom. V ostrom kontraste s morálnou tuposťou a zvrátenosťou režimu, osobitne gardistov, ktorí svoje svedomie museli utápať v alkohole, aby opojení alkoholom a mocou mohli prenasledovať a likvidovať Rómov, do popredia vystupuje morálna prevaha a ľudskosť jednoduchých a bezbranných obetí – rómskych mužov, žien aj detí. Napriek veľmi ťažkým životným skúškam, vystavení zlovôli a slepej nenávisti gardistov (rozumej slovenských „übermenschov“), neprestávajú byť skutočnými ľuďmi. Naopak, ich ľudská hodnota evidentne narastá.
Prví sa menia na bezzásadových a nemorálnych zabijakov, ktorí sa nezastavia ani pred vraždami nevinných detí.
Rovnako zaujímavý aj aktuálny je „prerod“ ľudáckych pohlavárov na „ctihodných demokratov a odbojárov“, ktorí sa po oslobodení znova stali predsedami a tajomníkmi národných výborov. Samá nemorálnosť a bezzásadové, no účelové prezliekanie kabátov, či „tričiek“…
Ako upozorňuje sama autorka, dodnes sa ani jedna československá, ani slovenská vláda Rómom za ich rasové prenasledovanie, útlak a vyradenie zo spoločnosti, za zbavovanie základných ľudských a občianskych práv neospravedlnila. Aj keď v prípade Židov tak slovenská vláda urobila. Ospravedlniť sa aj dnes chudobným a na okraji spoločnosti žijúcim Rómom, chce zrejme veľkú odvahu a cit pre spravodlivosť. Zatiaľ jej tu niet!
Tento morálny dlh voči Rómom je tak naďalej aktuálny a čaká na svoje naplnenie. No samotní Rómovia musia pre to veľa urobiť, lebo je to aj ich dlh voči tým, čo tento ľudácky teror neprežili…
PhDr. František Godla